PHOENIX 2009-06-07
Mrchane vyrazili na celoslovenský zraz lekárnikov a pracovníkov Phoenixu, distribútora liečív.
Mrchane tentoraz prostestovali, lebo na posledných dvoch akciách sme mali „skúšku ohňom“. Nešli nám CD-čká tak, ako sme ich napálili. Vysvetlenie bolo v ľudskej podobe – nedôslednosť, lahtikárstvo, neprofesionálsnosť. Ale ja viem, že energeticky to bola skúška – Naozaj si presvedčená o tom, že toto je to správne? Veríš, že toto práve chceš robiť? Tak za svoje presvedčenie zabojuj a potom si uži víťazstvo.-
Bola to krááásna cesta, ktorej som už začínala rozumieť, no neveriacky som sa dala prefackať dva razy za sebou.
Minulý rok na podujatí Gardenpárty na veľkom novozámockom kúpalisku som mala nalápené CD s novými piesňami, ale pohoda a radosť z vystúpenia mi zamiešali karty : CD sa mi pomiešali a vzala som nesprávne, teda čísla s piesňami nasedeli, ako som ich napísala pre zvukára. BUM! Hotová katastrofa. Vyše pol hodiny som nahlásila pieseň a zvukár pustul úplne inú. Počas jej spievania som hľadala vhodné slová, ako to vysvetliť, že išlo iné ako som povedala. Hrala som sa a konferans mi išiel, len Mrchane boli na vetve, každá sa ku mne počas môjho konferansu priblížila nenápadne ku mne a dokola som v ich podaní počula – Poďme odtiaľto preč, nechaj to tak, poďme domov.- Nedala som sa, išli sme takto v kuse dokola. Prosila som o odpustenie a hľadala silu, odpovede „prečo“.
Po skončení boli všetky Mrchane na mňa naštvané, ako by som to zavinila ja. V podstate áno, ja.. Lebo ja bieriem rekvizity, vymýšľam scenáre, napaľujem piesne, hľadám sponzorov i akcie, šoférujem na podujatie, porozvážam veľa razy do domu, ponúkam súbor, nakupujem rekvizity a oblečenia. Ešte aj tie texty piesní idú cezo mňa. Bola som na to asi príliš hrdá a ony možno cítili, že sú menej. Neviem, ale ich výčitky v očiach boleli.
Na moje „prečo“ som dostala odpoveď hneď na druhý deň. S ľútosťou som sa ospravedlňovala Alenôčke Benickej, ktorá nás na tieto akcie dotiahla a každý rok bojuje za nás zase a zase, aby sme predsa prišli medzi ich vzácnych hostí z najvyššieho kultúrneho neba aj my. Prosím ju o prepáčenie, že sme to včera na jej akcii pokecali na päť nula a ona sa mi rehotala do telefónu: - Omyl, Miruška, zastav sa, nehovor. Náš pán riaditeľ mi povedal, že včera mal prvý raz možnosť vidieť vaše vystúpenie a užil si to v plnej paráde. Vraj ste vynikajúce, aj scenár, aj kostýmy, aj piesne. Tak neviem. o čom hovoríš.-
Takmer som sa zosypala: – Riaditeľ nás pozeral? A kedy? -.
- Na začiatku, keď ste ako Indiánky fajčili fajku mieru so svojimi chlapmi, akože im odpúšťate, že sú takí akí sú. ..že zarobia a vy to musíte míňať, že natankujú a vy musíte na aute lietať pomaly aj na záchod. Veď vieš, ten začiatok v kruhu počas indiánskej melódie.-
- Bože, ďakujem!-, počujem sa ako to hovorím. Veď ten začiatok som vymyslela naozaj super, napísala na zvytok papiera a Mrchane to pekne prečítali. Bola to síce zase dlhá robota, napísať, vytisnúť, nalepiť a donútiť Mrchane, aby to chceli vôbec čítať, lebo ony najradšej iba spievajú.
To bolo teda prvý raz, kedy sa osud s nami ako so súborom zahral. No a druhý raz u tej istej super firmy Phoenix na Fašiangovom bále sa stala podobná vec. Ideme na scénu a ja podávam zvukárovi CD. – Dôfam, že toto je to pravé,- hovorí povedomý pán a pokračuje: - Nie ako naposledy.-
Božinku, veď to je ten istý chlap čo s nami zažíval trapas na Gardenparty na kúpalisku. Hádam len neprovokuje? Alebo naozaj mám skontrolovať CD-čko či je v poriadku? Myšlienka striedala myšlienku a medzi tým odpovedám na otázky Mrcháň: - Mirka, tak čo si berieme?-
- Máte to na papieriku, pozrite si,- odpoveiem a vidím, že sa urazili, lebo nechcem, spolupracovať. Ale ja premýšľam, čo som to chcela. Neviem a tak ideme na scénu naostro. Medzi tým premýšľam, prečo som sa dala ukecať, že ideme v nohaviciach a nie v kroji na javisko. Prečo? Lebo Mrchane tak chceli, nie iba v kroji. Kroje je vraj už otrepaný, sú tu super ľudia, nech vidia, že nie sme len sliepky z dediny. Sliepky, božinku, ja som teda spliepka! Veď som chcela skontrolpvať piesne či sedia s číslami pre zvukára. Ale už vystupujeme a tu zahlásim pieseň a on za zvukovým pultom pustil úplne inú nahrávku. Zase to isté!!! Opakujú sa chyby. Už viem, mala som počúvať moej vnútro a nenechať sa ovplyňovať túžbami žien oslniť a ukázať, že sme viac ako tí diváci v sále! Nie, je to trápenie – nejde nám ani text ani pohyby. Ale dotočíme to a schádzame z javiska.
Opäť to isté. Výčitky v očiach a môj úsmev cez iróniu: _ No a čo, boli sme ako Hergot. To on sa nám tu chcel pripomenúť. Veď tu hrá Senzus bez neho. Ale, nebojte sa, okrem zvukárov a nás to nik nepostrehol, veď diváci sedeli ďaleko od nás.,- utešujem Mrchane aj seba. Ale vnútro moje išlo vypadnúť z hrude. „Prečo?“Pýtam sa dookola, no viním seba. Mala som si zapamätať, že na origináli sú dve piesne vymenené. Ale prečo to neskontrolovali ostatné Mrchane, voľačo by mohli aj ony, nie? Hľadám v duchu výhovorky. Prijímam vedomie, že to tak bolo, lebo to tak malo byť.
Na akcii sme boli najšaťstnejší súbor, lebo hneď vo dverách nás Alenôčka premenila na čertice, ktoré darujú každému ich hosťovi parochňu, škrabošku, klobúk, rohy alebo svietiace korálky. Boli sme skrátka všetkými obletované a každý nám vďačil za darček. Nám? A za čo? Veď my sme to nekúpili. Kúpila to firma zohnala, objavila, zakúpila, priviezla to Alenôčka. Vôbec ju netrápilo, že nám prenechala slávu a lásku obdarovaných ľudí. Je to skrátka anjelik a ja viem, že pomáha nie len nášmu súboru, ale mnohým ľuďom, ktorí si to ani neuvedomujú, ani nevážia. Teším sa, že ju mám. Viem, že je pre mňa darom z neba a ja jej v duchu ďakujem niekoľkokrát za týždeň. Potom nás zmenila na anjelov. Kúpila nám krídla a dala do rúk valentínky. Každý pán a každá dáma v sále dostala na Velntína pozdrav od Phoenixu formou darčeka. V malom darčekovom vrecúšku boli malé medvedíky, kľúčenka alebo srdiečko či pero. Všetci sa na nás usmievali a všetci nám boli vďační. Nám? A za čo? My sme to iba rozdali. Vďaka, Alenôčka.
Blížila sa akcia Gardenparty na käúpalisku a Alenôčka zavola dva týždne pred tým, vraj, či nacvičujeme nový program. Vraj majú v tomto roku Orientálnu tematiku a kostýmy už pre nás zohnala. Neuveriteľné!!! Ona nás opäť chce aj keď sme už dva razy zmätkovali s CD-čkami!
Vysvetlila mi, že si to nik nevšimol a vo firme by mohli protestovať koľko chceli, ona nás tam presadí a hotovo. Zlatá duša! Vysvtľujem to teda Mrchaniem a div divúci nesúhlasia. Vraj už sme tam urobili ostudy dosť a že by sme mali jeden rok vynechať, veď aj Alenka má s nami problémy vo firme a podobne. Zapaľujte svičku, ktorá nemá knôt! Nedá sa to. Ale ja viem, že nič nie je náhodné a tak sa púšťam do presviedčania. Spájam veci, ktoré ony zabudli alebo nevideli: - Kto bol najväčším darcom na poslednej akcii? Koho sme stretli v zákulisí? Juro Mokrý, Senzus, Dalibor Janda, Old School Brothers. Veď víťaz Slovensko má talent nás obdivoval a že nám jedna pieseň nevyšla, to je nič proti tomu, čo sme tam zažili.-
- Ale, nie. Radšej jeden rok vynechajme. - protestovali Mrchane.
- Dobre, večer príde na skúšku Alenôčka a tak jej to povedzte.-, ukončila som debatu. Vedela som, že jej to nepoveia, verili, že to zase vyriešim ja. Ale ja som tentoraz nepovolila, nové kostýmy boli pre ženy vždy motiváciou. Ale tentoraz neboli. Bolo na nich vidieť, že sa im za tanečnice s orientálnej krajiny nechce. Alenka však neváhala, obliekla každú do mundúra a rehotala sa dokola, že to je tak ako má byť. Vraj už doma všetci tancovali brušné tance a bavili sa ako nikdy.
Na veľa sa Mrchane dali na to a ja som vedela, že scenár musí byť taký, ako nikdy. Aby presvedčil Mrchane i divákov. Posadila som na hru s Marou Károu. Ju dáme ako nový prvok programu a ona nás tak vytočí, že to bude znova na patričnej úrovni. Aj moju dcéru Zuzku beriem na rozprávanie rozrávky pre indické dietky, ktoré my ako novopečené „óperky“ teda opatrovateľky zabávame našimi slovenskými rozprávkami. S bábkami spolu so mnou zahráme rozprávku o čertovi a Kataríne.
Podarilo sa, Mrchane sme prestrojili z krojov do orientálnych kostýmov. Samé ozdôbky a hrkálky, všetko zvonilo, cinkalo a naša radosť rástla. Pod vyzdobené podprsky sme si dali tričká aby sme neprovokovali našimi rokmi a vyrazili sme do útoku.
Celý program pršalo a tak všetci sedeli pod šiatorom, ktorý bol spojený s javiskom a na ňom žiarili Mrchane. Najskôr ako staré zahalené babky, ktoré zaspievali s gitarou pieseň o Phoénixe a potom nás akože dobehla Mara Kára, naša kamoška, ktorá hrá 99 ročnú babičku, ktorá ovlýva dedinským humorom a múdrosťami starých mám. Rehotu bolo habadej, najmä, keď sme spievali pieseň O tyči, ktorá je v jednej našej krčme a tam je vraj aj striptíz. Mara Kára vybrala TYČ – teda garnižu na záclony a my sme sa razom premenili z babiek na brušné tanečnice, tancujúce okolo tyči, teda babky Marky. Všetci sa smiali v hladisku i na javisku a naše piesne zamerané na problémy s mužmi, penieazmi i deťmi okorenili toto celoslovenské podujatie tak, ako sa patrí. Spokojné Mrchane opúšťajúce scénu neverili same sebe čo dokázali s divákmi v hľadisku. Všetci tlieskali a smiali sa dokola. Vrchol všetkého bola jedna diváčka, ktorá nás prekvapila požiadavkou: - Nomohli by ste nám darovať váš scenár?-
- Scenár, dušinka? To by si sa čudovala. Nám to išlo len tak, čo jazyk doniesol, oporou boli iba piesne, a tie sú na CD-čku.-, vysvetľovala som jej našu radosť z akcie.
- Tak si jedno CD-čko prosím. Budeme sa snažiť vytvoriť doma čosi podobné. Sme tiež dobrá banda na Kysuciach. Boli ste skutočne jedinečné.-
Aj náš Kesan Aďo Ohrádka pochválil nápady, vraj tá tyč bola ozajstný moment prekvapenia.
- Omyl, moment prekvapenia bolo vyzliekanie z habitov do cinkajúceho kostýmu.-, opravila ssom ho.
- No to je teda pravda, prekvapenie ako vyšité. Aj ja som nevedel čo sa ide diať. Pekné, fakt.- drukoval Aďo.
Potom nasledovalo posotenie a atrakcie s fajčením vonných vodných dýmiek, s hojdaním na prútenej lodi, maľovaním na tvár. Nechýbali stdeční stretnutia s Bánovčanmi, ktorých tu Alenka dosadila do stanovíšť k hrám, súťažiam, občerstveniu. Všetko bolo skutočne ako v rozprávke. Had a orientálne obchodíky striedali chutné jedlá v stánkoch, ovocné a zeleninové poháre, zmrzlina, káva, pečené pstruhy či prasiatka, koláče, miešané nápoje... Všetko bolo grátis pre účastníkov i účinkujúcich.
Srdečné bolo i posedenie pri pizzérii, kde sme našli malú Lubenku Benickú. – Poď sa s nami sfotiť. –
- Jáj, divčence, ale friško. Nemám času.- rozosmiala nás Lubka.
- Celá mama. Aj tá nemá na ništ čas. Len tu léta a léta.-, vyhubuvala ju Mara Kára, prezlečenáé v civile.
- Babi, vidíte, že je tu šecko v červenem? To je sila, čo? A tá atmosféra. Láska by sa tu dala vyfotiť na každem kroku.-, upozornila som Mrchane. – Ešte dobre, že sme aj my v červenem, pasujeme sem jak Benickí aj mama, aj ocko aj Lubka. Šeci sme červení, aby vedeli a videli dokola, že my sme jak to srcco. Plné lásky a sily. Ďakujem, ďakujem, ďakujem za všetko a za všetkých.-
Ešte aj ministra Becíka (pôdohospodárstvo) sme pozvali na Kukuričňák. Že by to srdce lásky počulo moje poďakovanie?
– Na milión percent prídem, pošlite mi pozvánku či esemesku. Číslo mám to isté.- povedal s úsmevom. To sme fakt nemysleli, ale Veronika Výberová potvrdila jeho účasť, vraj ona mu to ešte pripomenie a pozve ho, keď budú spolu ešte tesne pred Kukuričňákom.
Deň ako maľovaný sa chýlil k večeru a my sme sa spokojné pobrali domov. Vďaka za všetko, Phoénix. Vaša energia lásky sa sústredila na Gardenpárty, ale ja viem, že sa šírila do každej domácnosti, kde sa toto podujatie ešte dlho opakovalo v spomienkach a rozhovoroch nadšených a hlavne očarených divákov. Vďaka, Alenôčka, že ťa máme. Vieme, že nás máš rada a držíme ti palce, aby tvoje srdiečko tešilo ľudí i naďalej s takou láskou a neuveriteľnými nápadmi ako doteraz. Ver, že my vieme, že si ozajstný žijúci anjelik. A to sme ani nevedeli, že pieseň – Je to anjelik bez krídel, dar Boží a človečí - naspievali Mrchne o tebe a pre teba. Veď vieš, že náhody neexistujú...